"Neexistuje tu deň bez výstrelu," hovori MAGNA vakcinátor v Južnom Sudáne.

03. 03. 2015

Zdieľať

V Južnom Sudáne neprejde jediný deň bez výstrelu. A tá guľka nie je vystrelená do prázdna, je pre niekoho – pre človeka.” Začína svoje rozprávanie Riek, miestny terénny pracovník Magna Deti v núdzi pôsobiaci v utečeneckom tábore v Jube.

Riek je vakcinátor očkujúci denne stovky detí a žien. “Mám rád svoju prácu, pracujeme tu pre našich ľudí a to čo robíme je nesmierne dôležité.” Riek sa narodil v roku 1990 v malej dedinke v štáte Unity, v jednej z oblastí, kde v decembri 2013 vypukla vlna násilia a nepokojov pretrvávajúcich dodnes. Riek strávil väčšinu svojho života v utečeneckých táboroch v Keni a v Ugande. “Išiel som tam, pretože som chcel študovať a u nás neboli žiadne školy. Okrem toho som sa doma necítil bezpečne – počas sudánskeho konfliktu sa často robila prehliadka domu po dome, hľadajúc mladých chlapcov. Môj otec zaplatil siedmymi kravami za môjho brata a za mňa, aby nás deti udržal doma – aspoň nachvíľu.” V utečeneckých táboroch v Keni a v Ugande bol Riek schopný ukončiť vzdelanie 2.stupňa a ako mnoho iných Juhosudáncov sa rozhodol ísť po získaní nezávislosti od Sudánu v roku 2011 späť do rodnej krajiny. Našiel si dočasnú prácu v internet café v Jube a rozhodol sa šetriť peniaze na štúdia.

Keď v decembri 2013 vypukol konflikt, Riek bol v meste. “Všetko sa udialo tak náhle a neočakávane, boli sme nasmrť vystrašení nevediac čo robiť, ktorým smerom utekať. Vedeli sme, že je niekde v Jube UN základňa, ale zozačiatku sme ani nevedeli, že nám môže poskytnúť ochranu. Keď nemáte zbraň, skončili ste. Chcel som ísť do kasární, aby som prežil. Áno, až takto som uvažoval… Potom som len začal nasledovať ostatných bežiacich a mali sme šťastie, že sme dosiahli základňu UN.” V priebehu niekoľkých hodín, UN základne v krajine poskytli útočisko tisícom ľudí zachraňujúc ich životy a zabraňujúc genocíde.

Tábor: jediná nádej na prežitie. “Na začiatku bol život v tábore extrémne ťažký. Dostávali sme minimum jedla, spávali sme na holej podlahe. Trvalo to, kým veci začali nejako fungovať. Teraz je toto miesto moja jediná nádej na prežitie. Môže sa zdať, že život v meste – v Jube je opäť späť v normále, ale pravdou je, že sa tam na ľudí útočí. I keď túžim po tom vrátiť sa domov, nemôžem kvôli bezpečnosti.” Riek žije v stane, ktorý mu sprostredkovala UN so svojím bratom. “Máme šťastie, lebo sme tam len dvaja. Častokrát musia jeden stan zdieľať dve rodiny a vidíte tak pod ním spávať aj 8-9 ľudí.” Stan vyzerá čistý, je v ňom však extrémne teplo. Je tu jeden madrac, nejaké nádoby, batožina a malá plachta, ktorú Riek s bratom používajú keď prší. “Aspoň tu máme prístup k vode, jedlu a prístrešiu. Sme tu ako-tak v bezpečí. Ale život nie je ľahký, napríklad práve teraz čelíme veľkému problému – nemáme dostatok vody. Ľudia tu stoja v rade hodiny, aby si naplnili kanister a častokrát nevyjde voda na každého.” Riekov brat nepracuje, preto je to zvyčajne on, kto chodí po vodu. ,,Niekedy príde po niekoľkohodinovom čakaní späť naprázdno… Bolo tam veľa žien s deťmi opakujúc ,moje dieťa, moje dieťa´ a vy im dáte prednosť. Miesta, kde žije veľa ľudí v malom priestore, dávajú často zrod prenosným chorobám.

“Hygiena je tu naozaj otrasná. Ľudia sú tu aj 2-3 dni bez sprchy, jedlo sa často nestihne dovariť a ostáva surové. Ani riady si nemôžete poriadne umyť.” V utečeneckom tábore v Jube zomrelo na následky akútnej hnačky od začiatku roka už viac než 117 ľudí.

Keď do tábora prišla MAGNA, práve v tom čase sme čelili vypuknutiu osýpok. Po dvoch týždňoch bolo vďaka jej intervencii všetko opäť pod kontrolou. Keby nebola MAGNA, veľa detí by prišlo o život.” Od toho momentu, žiadne prípady chorôb prevenčnej vakcinácie sa v táboroch nevyskytli. “Nie sú tu ani prípady po-vakcinačnho abscesu (hnisanie spôsobené vpichom, pozn.prek). My vakcinátori sme prešli tréningom, ako sa im pri očkovaní vyvarovať. Naučili nás akú dĺžku ihly použiť a v akom uhle ju vpichávať v závislosti od infekcie.

Riek považuje za dar, že môže spolupracovať s Magna Deti v núdzi. Sám hovorí, že “väčšina ľudí tu len existuje, bez zmyslu života nič-nerobiac celý deň.”  A predsa je tábor pre nich ich jedinou cestou vzhľadom na rozšírenú nestabilitu, ktorá v krajine vládne. ,,Boh je jediný , kto vie cestu ďalej,” ukončuje svoje rozprávanie Riek. “Keď tu nastane jedného dňa mier, chcel by som študovať verejné zdravotníctvo, nájsť si dobrú prácu a oženiť sa.”


Aktuálne

Prečítajte si najnovšie správy z našich operácií vo svete.

Ako využívame finančné prostriedky?

97%
Program
2%
Fundraising
1%
Administratívne náklady