Môj prvý deň v kambodžskej nemocnici

04. 03. 2009

Zdieľať

Na tejto ceste sú dopravné zápchy obzvlášť beznádejné a je naozaj veľmi ťažké zvyknúť si na kambodžské motoristické obyčaje. Veľa motoriek, ktoré jazdia bláznivo, kľučkujú v premávke, potom takzvané tuk-tuky, ktorých šoféri sa pred odbočením nedívajú do spätných zrkadiel (ak vôbec nejaké majú), dvojkolesáky plné ľudí pohybujúce sa veľmi pomaly  uprostred vozovky, potravinové trhy, ktoré zaberajú polovičku cesty a samozrejme veľké autá s pohonom 4×4, v ktorých nikto ani len netuší, že existujete a čo je ešte horšie, niektoré z nich majú aj policajnú eskortu, pretože  niekto „veľmi dôležitý“ sa v nich potrebuje veľmi rýchlo vrátiť domov. Po približne dvadsiatich minútach až polhodine šoférovania v tomto zmätku vošiel som po prvý raz do nemocnice. Prvé, čo mi napadlo, bolo, že stojí na príliš odľahlom a spustnutom mieste. Budovy, celkom staré a zašlé, stoja na zarastenom pozemku, kde divoko rastie tráva a palmy. Nie je tu nijaká betónová cesta. Namiesto nej tu vidno iba zablatenú špinavú stopu z červenej pôdy. Jazdiť a chodiť tu v období dažďov – to musí byť radosť.

Detské oddelenie a sa nachádza na druhom poschodí jednej z týchto budov, v strede nemocničných pozemkov. Keď som vošiel, bolo tam veľa ľudí čakajúcich so svojimi deťmi na konzultáciu na oddelení pre ambulantných pacientov alebo na infekčnom oddelení. Videl som niekoľko kompletných rodín s mamou, otcom, babkou, bratmi a sestrami… Každý chodí na konzultácie. Niektoré z detí behali okolo, hrali sa na chodbe; niektoré z nich zasa boli veľmi tiché a hanblivé, sedeli pokojne v kútiku; ďalšie sa zdali byť veľmi choré – plakali a kričali. 

Spočiatku sa mi detské oddelenie zdalo byť veľmi špinavé. Časom som si však uvedomil, že v porovnaní s inými miestami je veľmi čisté a špinavo iba vyzerá kvôli starým dlaždičkám na podlahe a dlhé roky zvetrávania výzoru budovy tiež nepomohli. Steny boli nedávno pomaľované milými animovanýmmi postavičkami a zvieratkami, čo nemocničnému prostrediu dodalo veľa farby. Bol som veľmi prekvapený, keď som zistil, že tam nie sú nijaké sklenené okná a že namiesto nich sú tam len otvory zastreté okenicami. Viem si predstaviť, že to nie je veľmi príjemné, keď fúka silný vietor, prší, alebo je chladno. 

Hospitalizované deti ležia v každej z izieb s prevažne najkomplikovanejšími a najvážnejšími prípadmi. Sedia na svojich posteliach alebo tie, čo sa cítia lepšie, sa prechádzajú po izbe a po chodbe a je tu aj jedno dieťa, ktoré čoskoro nemocnicu opustí. Niektoré sa tiež hrajú v herni s hračkami vyrobenými doma, alebo z obchodu. Je zvláštne vidieť, že s dreveným autíčkom s dvoma kolesami sa zabavia oveľa viac než s úplne novým batmobilom. Zasa a opäť som musel zabudnúť na svoje európske štandardy v snahe pochopiť, ako to tu všetko funguje.

Iste, na oddelení nie je nijaká pomocná sestra alebo dozorca. Sestričky sú tu na lekárske kontroly a lekársku starostlivosť, zatiaľčo lekári vykonávajú vizity a vypisujú recepty. Takže matka (alebo iný člen rodiny) musí vykonávať všetky pomocné práce: zostáva pri svojom dieťati celé dni a noci počas celej hospitalizácie, aby ho sledovala, umývala, kŕmila, volala sestričky, ak sa vyskytne problém a sumarizovala lekárovi celkový stav dieťaťa počas rannej vizity. Našťastie, hneď vedľa oddelenia je kuchyňa, ktorú prevádzkuje Magna pre pacientov a ich rodiny, takže nemusia aspoň variť.

Pokiaľ ide o organizácie pôsobiace v nemocničnom prostredí, všetko toto sa mi spočiatku zdalo byť veľmi čudné a nelogické, keď som to porovnával s tým, čo som videl v Európe. Ale vedel som, že musím pochopiť, že toto nie je tá istá mentalita, ten istý spôsob práce a ten istý spôsob starostlivosti. A vôbec to nie je tá istá organizácia.  

Najprv som začal chodiť na vizity s lekármi, aby som si zvykol na choroby, s ktorými som sa mohol stretnúť na oddelení, aby som videl, ako sa dajú liečiť a aby som nadviazal s pacientmi prvý kontakt. Izba za izbou, dieťa za dieťaťom, prípad za prípadom… Počul som veľa rôznych a niekedy aj smutných príbehov. Na prvý deň toho bolo veľa. Mnohé z detí prichádzali do nemocnice, až keď boli vo vážnom stave a boli už veľmi choré. To preto, lebo rodičia pridlho otáľajú s návštevou lekára a váhajú, či ísť do nemocnice. Niekedy preto, lebo nemajú peniaze a niekedy preto, lebo nemajú čas. Okrem toho každý z nich najprv vyskúša miestny liek, ktorý pozostáva z trenia chrbátika dieťaťa s horúcimi mincami a tigrím balzamom. Výsledkom je, že keď sa už dostanú do nemocnice, symptómy ich choroby sú už veľmi závažné: vysoká teplota, hnačka, zvracanie, bolesti… Niektoré deti sú už také dehydrované, že nemusíte robiť ani vyšetrenia, aby vám to bolo jasné; mnohé z nich trpia silnou podvýživou a sú veľmi chudé. Ale lekári vždy venujú čas kompletným vyšetreniam v snahe určiť diagnózu a nasadiť správnu liečbu. Ak sa zmýlia, zmenia stratégiu a ich znalosti o chorobách, ktoré liečia denne, sú naozaj dobré. Silný dojem na mňa urobili aj schopnosti sestričiek z technického hľadiska lekárskej starostlivosti. Naozaj sú využívané na to, aby sa starali o malé deti, ale v kontraste s tým hygiena a organizácia rozhodne nie sú ich silnou stránkou. 

Deti a ich rodiny na mňa zízali celý čas. Pravdepodobne si kládli otázku, čo tam robím. A ja som si ju kládol tiež. Po týchto všetkých aktivitách prišiel čas obeda. Bolo naozaj zábavné vidieť, ako ticho vie byť pri obede toto hlučné oddelenie. Medzi poludním a druhou hodinou všetci spia – všade: Niektorí v posteliach, ďalší na stoličkách, iní na stoloch. Toto je totiž veľmi dôležitý a posvätný čas každého dňa. 
Popoludnie bolo veľmi tiché, ako v podstate každé popoludnie, keďže časť personálu odišla pretože konzultácie sú iba dopoludnia.

Takže prvý deň bol za mnou veľmi rýchlo a v ten večer, na ceste späť do Phnom Penh, som si trochu viac začal zvykať na kambodžský spôsob šoférovania. Dúfal som, že čoskoro si zvyknem aj na atmosféru pediatrického oddelenia. 

Romain Santon pracuje v Kambodži pre Magna Deti v núdzi ako lekársky asistent.


Aktuálne

Prečítajte si najnovšie správy z našich operácií vo svete.

Ako využívame finančné prostriedky?

97%
Program
2%
Fundraising
1%
Administratívne náklady