Na dohľad je krajina, kde zhaslo svetlo

Život sýrskych utečencov v Libanone

Už piaty rok obývajú mnohé sýrske rodiny rozostavané domy v libanonskom pohraničí. V zime ich sužuje mraz a sneh, v lete teploty presahúce štyridsiatky. V betónových holobytoch je veľmi obmedzený prístup k vode a elektrine. Ubíjajúce čakanie na možnosť návratu do rodnej zeme ničenej vojnou poznamenáva i nedostatok liekov. Tamojšie pomery zachytili dvaja fotografi.

Našinec si to vie len ťažko predstaviť. „V nedokončených novostavbách, ktoré libanonskí developeri plánovali pre jednu rodinu, sa tiesni napríklad štyridsať - päťdesiat ľudí, väčšinou tam nie je ani zábradlie, deti padajú zo schodísk,“ hovorí Martin Bandžák, šéf humanitárnej organizácie Magna a fotograf. „Z môjho pohľadu je to omnoho viac deprimujúce prostredie než stanové tábory, kde je aspoň nejaká organizácia a infraštruktúra.“

Zo Sýrie už podľa údajov OSN utieklo viac ako päť miliónov ľudí, najviac ich zostáva v susedných krajinách. V Turecku žijú takmer takmer tri milióny registrovaných sýrskych utečencov, v Libanonu viac ako milión, v Jordánsku viac ako šesť. V pomere k počtu obyvateľov je najviac zasiahnutá práve neveľká zem s cédrom v znaku, šesťmiliónový Libanon. „Na rozdiel od Turecka a Jordánska tu avšak neexistujú oficiálne tábory, všetko sa deje veľmi spontánne – ostatne tak, ako je to v Libanone tradíciou,“ načrtáva Bandžák a dodáva: „Distribúcia pomoci je o to náročnejšia, keď máte viac ako milión ľudí roztrúsených po celej zemi. Libanonci prenajímajú Sýrčanom domy a byty, ale aj najrôznejšie parcely, kde potom rodiny živoria pod plachtami. Medzitým na každom rohu narážate na vojenské zátarasy a checkpointy, pohybovať sa tam je veľmi obtiažne.“

Sýrski muži sa pokúšajú zohnať v podstate akúkoľvek prácu. Ráno sa postavia na okraj najbližšej cesty a dúfajú, že si ich niekto všimne a ponúkne im fušku napríklad na stavbe. Ženy sa snažia zo skromných príspevkov prerozdelovaných humanitárnymi organizáciami pripraviť niečo k jedlu. Nejakú z miestnych škôl navštevuje maximálne pätina sýrskych detí, ostatní zostávajú „doma“, aby pomáhali s obstarávaním živobytia.

Čo najbližšie k domovu

Snažia sa niektorí zo sýrskych utečencov pokračovať ďalej do Európy? „V oblastiach, kam chodíme, sa s tým prakticky nestretávame. Tí ľudia veria, že vojna v dohľadnej dobe skončí a budú sa môcť vrátiť. Preto sa tiež usadzujú pokiaľ možno čo najbližšie k sýrskej hranici. A snažia sa udržiavať kontakt s príbuynými, ktorí v Sýrii zostali, čo sú hlavne rodičia a prarodičia – ľudí zo staršej generácie je ťažké presvedčiť, aby opustili svoje domovy,“ vysvetluje Martin Bandžák.

Fotografie, ktoré publikoval aj magazín Reportér, pochádzajú z apríla 2017. Autori ich spravili pri jednom z výjazdov, ktorých cieľom je poskytovanie základnej zdravotníckej pomoci. „Hranice so Sýriou je päť kilometrov odtiaľto. Predtým tadiaľ z jednej zeme do druhej normálne prúdili ľudia, dochádzajúci za prácou, na nákupy, za priateľmi a príbuznými. Dnes je spojenie medzi oboma štátmi prerušené, vojenské hliadky sú v podstate všade.“

Sýria bola pred vojnou jednou z najrozvinutejších zemí v regióne, zdravotná starostlivosť bola na európskej úrovni. Ľudia, ktorí utiekli pred vojnou, preto zvyčajne poznajú svoje diagnózy: diabetes, hypertenzia, rakovina… „V ich zemi takpovediac nebol problém s medikáciou, deväť z desiatich liekov sa vyrábalo priamo v Sýrii. V Libanone je situácia radikálne odlišná, zohnať lieky je náročné a mimoriadne drahé,“ približuje Bandžák, ktorý so slovenskými rodičmi lekármi vyrastal v subsaharskej Afrike. „Tí ľudia sa obvykle ani nedozvedia, kde je najbližšie zdravotnícke zariadenie, v najbližšej lekárni potom minú majlant.“

Zdravotnými neduhami trpia predovšetkým deti. „V dôsledku tunajších podmienok sú takpovediac nonstop choré, pridávajú sa psychické problémy. Stretli sme napríklad dievča, ktorému vypadali vlasy. Keď sme sa jej spýtali, ako si spomína na domov, povedala lámanou angličtinou: To je tam, kde zhaslo svetlo.“ Zverstvá páchané Islamským štátom dopadali hlavne na otcov rodín. Mnohí boli odvlečení a väznení. Vrátili sa ako iní, zlomení ľudia.

Streľba a výbuchy zo Sýrie sú počuť až sem, do pohraničných oblastí Libanonu. Aj preto je súčasťou medzinárodného tímu, ktorý sem Magna vysiela, okrem praktického lekára, zdravotnej sestry či odborníka na výživu taktiež psychológ. Ambulantnú pomoc všetkého druhu sa špecialisti, medzi ktorými nechýbajú ani Češi a Slováci, snaží poskytnúť priamo na mieste. Pokiaľ situácia vyžaduje vážnejšie ošetrenie, zaisťujú presun do niektorého zo zdravotníckych zariadení.

Pomáhať a rozprávať

História organizácie Magna, ktorá zaisťuje zdravotnú a sociálnu pomoc v oblastiach postihnutých ako vojnovými, tak živelnými katastrofami, sa píše od roku 2001. Martin Bandžák teraz žije po väčšinu roka so ženou a dvomi deťmi v Kambodži, odkiaľ riadi kancelárie v Bratislave a v Prahe. A pravidelne odtiaľ vyráža do terénu, momentálne najčastejšie práve do Libanonu. Vždy s fotoaparátom. „Vďaka našej práci získavam exkluzívny prístup do inak ťažko prístupných oblastí. Niekedy sa tam fotí dosť obtiažne. Ale vzhľadom k tomu, že s mojím pobytom k tým ľuďom prichádza pomoc, môžem s nimi mať úplne iný vzťah než fotograf novinár. Nemajú problém prerozprávať mi svoj príbeh, zveriť sa mi s tými najosobnejšími vecami. Vlastne neviem, ako by som zvládol byť tam „len“ ako fotograf. Asi by som si pripadal… neviem… skrátka nebolo by mi to príjemné.“

Marek Šalek, Martin Bandžák a John Vink. Reportáž vznikla v apríli 2017 a bola uverejnená v češtine v časopise Reportér.

Vaše dary platia každý rok tisíce konzultácií, ošetrení a očkovaní.

Ako sa využívajú vaše dary
97%
zdravotnícke projekty

Náš web používá k analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Více informací.

Rozumím