Južný Sudán: Realita po eufórii z nezávislosti.

Martin Bandžák a Denisa Augustínová

Text: Denisa Augustínová, Foto: Martin Bandžák

Napriek zdaniu zmeny a rozvoja v hlavnom meste Juba, je naďalej zrejmé, že najmladší štát sveta sa zatiaľ z miesta hýbe len veľmi pomaly. Páči sa mi toľko opakovaná poučka v spojení s touto krajinou - nová krajina nie je nová hračka, funkčná, vybalená z krabice. Vybalili ju, ale napriek novote je poškodená a vačšina častí jej nefunguje. Krajina, ktorá začína po takmer 45 rokoch vojenského konflitku a prepásla najvačšiu priemyselnú revolúciu a rozvoj dvadsiateho storočia, začína nie od nuly, ale z mínusu.

Rebeli sa po dlhom boji proti režimu Chartúmu, stali štátnikmi.

Vláda tu má sotva nejaké peniaze. Jej autorita a vplyv dosiahne ledva po hranice hlavného mesta. Stále rok a pol po vyhlásení nezávislosti vyše osem miliónov ľudí nemá oficiálne občianstvo a len štyridsať tisíc občanov mimo hlavné mesto sa k dostalo k novým dokladom. Predstavenie daňového systému a cla len ťažko môže zaplátať chýbajúce zdroje v rozpočte. Ten tvorí výhradne príjem z ropy, až 98 percent, čo užv minulom roku spôsobilo značné problémy, nakoľko v apríli vypukol opäť ozbrojený konflikt so severom a kohútiky ropovodu sa načas uzavreli. Momentálne sa prímerie po nátlaku medzinárodného spoločenstva udržuje, inflácia lokálnej meny však dosiala 75 percent a vyhnala ceny potravín a nafty do závratných výšok.

Hranice, najmä so Sudánom, zostali hmlisté a choro zadefinované. Ale krajina majú svoju vlajku, hymnu, pivo, prezidenta a dokonca aj miesto vo Valnom zhromaždení OSN. V Jube koluje príhoda, že keď delegácia Južného Sudánu pricestovala do New Yorku, OSN pracovníci spanikárili a museli vybehnúť dokúpiť stoličky s cieľom vpratať ich dnu.

Centrom vládnutia je Juba, hlavné a obchodné mesto, ktoré stále vyzerá ako z afrického westernu. Človek potrebuje živú predstavivosť, vidieť ju ako hlavné mesto. Provizórne domy z tehál a plechov s vysokými múrmi sa týčia pomedzi blatové domce. Farba všade praská pod neúprosným teplom. Hlavné cesty sú asfaltové, ale nesiahajú ďaleko za mesto, aj keď už teraz ide o obrovské zlepšenie, keď oficiálne krajina mala pred vznikom len 80 kilometrov ciest. Toto číslo je teraz už minulosťou a vďaka všade prítomným inžierom z Číny dosiahlo už 120 kilometrov. Bočné ulice v meste sú často neprejazdné a v období dažďov zavalené blatom. Bežne sa stave, že sme si musíme zavolať ráno pomoc po celonočnom daždi, aby nám odkopali blato spred brány, ktoré sa zosunulo z nedorobených ciest a úplne nám znemožnilo opustiť objekt.

Prezidentský palác a futbalový štadión boli prestavené za státisíce dolárov a ich na operáciu je vždy dostupná elektrina, čo sa nedá povedať o zvyšku mesta a krajiny. Generátory sú ďalšia konštanta života v Jube. Mesto má nonstop prerušenú dodávku elektriny. Každý watt musí byť vyrobený pomocou hlasných, zafajčených kaziacich sa motorov a drahej nafty. Nemôžete uniknúť neustálemu hučaniu, keď súperí hluk generátora s hlukom klimatizácie. Ľudia v Jube sa na to stažujú a neustále komentujú nedostatok nafty, ale ak sa človek pohne na vidiek, okolie je znateľne chudobnejšie a generátory používané viac šetrne. Hodinu od hlavného mesta som generátor nevidela, ani v nemocnici, či škole.

Bezpečnosť sa vznikom nezávislosti výrazne zhoršila. Napriek tomu, veľké 4x4 autá sú preferovaným prostriedkom pre nových zbohatlíkov v uniformách, či vyslúžilých vojakov a štátnych zamestnancov. Pre všetkých ostatných v meste, sú určené minibusy alebo všadeprítomné boda-boda  - bicyklisti, ktorí vás dovezú za niekoľko sudánskych libier kamkoľvek budete chcieť. Ich nová disciplína je však skákať pod kolesá áut a získať okrem zranenia aj finančné odškodnenie. Pouličné gangy majú rôžne praktiky ako zbohatnúť okrem pofidérnych zmien peňazí, predaj predaj drog a zbraní. Pamatám si, že keď som prišla do Južného Sudánu prvýkrát pred takmer desiatimi rokmi, dalo sa chodiť pešo a v mnohých ohľadoch som sa cítila bezpečnejšie ako v rámci mierom usporiadanej novej krajiny. Používanie mikrobusov bolo nepohodlné a neisté, ale nie nebezpečné, dnes však takmer nemožné. Dorazila civilizácia, investície, mobilné telefény a alkohol. Všade prítomné zbrane po dekádach konflitku nevymizli a ľudia sú nimi zvyknutí riešiť každú nezhodu. Ochrancovia zákona nie úplne pochopili svoju rolu a opakovane sa stalo, že skonfiškovali na ulici za bieleho dňa auto patriace humanitárnej organizácií alebo jednotlivcom, ktorí sa nechceli hádať s ich samopalmi. Neslávna streľba pri oslave nezávislosti zanechala mnoho ľudí mrtvých len preto, že si dovolili vchádzať na štadión počas hymny čo niektorých policajtov nahnevalo. V septembri minulého roku bol v Rumbeku zabitý oblastný policajný dústojník svojimi 30 podriadenými, ktorí boli nespokojní s nevyplatením ich mzdy pre nedostatok zdrojov v štátnom rozpočte.

Treba však podotknúť, že určité veci boli vykonané. Mesto bolo po bombardovaní povstalcov SPLA v roku 2005 v troskách. Dnes môžeme hovoriť v mnohých ohľadoch o prestavbe a sfunkčnení. Iste, povrchné ukazovatele bohatstva sú viditeľné: supermarkety, predražené hotely, obchody s luxusnými doplnkami do áut, presklenené banky aj keď takmer bez dostatku cashu, a rozkopané cesty na všetky svetové strany od mesta.

Napriek tomu nový národ stále zápasí s mnohými problémami. V Južnom Sudáne dochádza opäť k "obrovskej humanitárnej kríze", ktorá bude  pokračovať aj v nasledujúcich rokoch. Odhaduje sa, že asi 300.000 ľudí bolo repatriovaných zo severu na juh, čo spôsobuje ešte väčší tlak na nefunkčný systém. Zvýšenie počtu obyvateľov znamená, že je viac ľudí, ktorí potrebujú chodiť do škôl, nemocníc, jesť a pracovať. A to kladie nároky na všetky služby. Napríklad, rastúca populácia znamená zvýšené nároky na dodávky potravy viac ako je dostupné. To je aj jeden z dôvodov, prečo vidíme podvýživu vo väčšine oblastí krajiny. Takmer 70 percent obyvateľov nemá prístup ani k základnej zdravotnej starostlivosti. Väčšina zdravotníckych služieb je poskytovaná mimovládnymi organizáciami a OSN.  Medzi hlavné zdravotné problémy patria infekčné choroby, malária a následky násilia, rovnako ako aj starostlivosť o matku a dieťa a chronická podvýživa detí. Krajina zápasí s najvyššou materskou a dojčenskou úmrtnosťou na svete. Na deväť miliónov obývateľov pripadá 120 lekárov, niečo menej ako 100 zdravotných sestier a okolo 150 pôrodných sestier. Väčšinu mesiacov v roku vďaka dažďom, majú ľudia prístup k zdravotnej starostlivosti ešte menší než je obvyklé, kedy môže tehotná žena ísť aj dva až tri dni pešo, kým sa dostane na kliniku.

16-ročnú Moru priniesla na kliniku jej mama, keď kráčali takmer osem hodín. Mladé dievča bolo v piatom mesiaci tehotenstva a malo komplikovanú maláriu. Krvácanie sa snažili najskôr zastaviť bylinkami v dedine. Moru sa nakoniec podarilo lekárom zachrániť, dieťa už nie. Nedostatočný prístup k základným službám potrebným v tehotenstve, ale aj pri bežných zdravotných ťažkostiach sú hlavnou príčinou úmrtí matiek v Južnom Sudáne. Odhaduje sa, že takmer 80% úmrtí matiek by mohlo byť odvrátených iba tým, že by sa zlepšil prístup tehotných žien a matiek po pôrode ku kvalitnejším zdravotníckym službám.Vzdialenosť, nedostatok personálu, nevzdelanosť, migrácia a viera v tradičných liečiteľov situáciu nezlepšuje. Čísla len pomaly klesajú, tešíme sa každému zlepšeniu ale stále viac ako 90 percent matiek v tejto krajine rodí doma“,komentuje situáciu lekár Sisto, pracujúci s MAGNA v oblasti Terekeka.

Plán je samozrejme toto všetko zmeniť. Najväčším dôvodom dlhej občianskej vojny bolo, že juh bol utláčaný severom, ktorý vyradil južanov z reálnej politickej moci a využíval bohatstvo (najmä ropné) na financovanie luxusného životného štýlu elity v Chartúme. Na ropu a príjimy z nej vláda vsádza budúcnosť krajiny. Tie tvoria majoritný vklad do štátneho rozpočtu, a minulý rok takmer pol roka nebol čerpaný ani barel kvôli prebiehajúcej hádke so severom.  Preto robili maximum, aby sa pokúsil vybraťdane, vymyslieť nové dane, clá, zrušili zvýhodnenie humanitárnych komodít ako liekov, ale toto nikdy nemohlo ani lens a približiť k zaplátaniu dier. Po dobu niekoľkých mesiacov vládne platy neboli zaplatené a všetky formy sociálnej pomoci boli pozastavené. Celá krajina trpela akútnym nedostatkom nafty, ktorú priekupníci začali pašovať z Ugandy za trojnásobné ceny a ľudia boli nútení stáť hodiny a dni v radách ak mali to štastie a známosti získať čo i malé množstvo.

Úrady su preťažené novými nariadeniami, ktoré sa menia s mesačnou pravidelnosťou. Trh práce a podporu zamestnania južnách sudáncov sa vláda snaží riešiť neudeľovaním pracovných povolení pracovníkom z okolitých krajín špeciálne susednej Ugandy, Kene a Etiópie ktorí stále tvoria vačšinu odborného personálu v krajine. Južny Sudán bojuje s nedostatkom ľudských zdrojov, pretože takmer 80 percent obyvateľov je analfabetov. Pracovníci z okolitých krajín sú pobúrení, pre vačšinu z nich je táto diskriminácia nepochopiteľná. “Nemôžeme to akceptovat, ja žijem v tejto časti Sudánu už dvadsať rokov, moju rodnú dedinu v Ugande si ledva pamätám, okrem štúdia v Kampale, som takmer celý život prežila tu, teraz sme však nepohodlní. Ale kto tu bude pracovať, to neviem”,vysvetľuje nám Jafna, mladá učiteľka.

Jednoznačne čo vláda nerobí je rozvoj vlastného priemyslu a pracovnej sily. Počas vojny kuracie mäso bolo dovážané z Brazílie, chladničky z činy, cigarety z Kene, zelenina z Ugandy a lieky z Indie. Za necelý rok od vzniku nezávislosti je trh stále zaplavený lacnými výrobkami z Číny a okolitých krajín, ktoré diskvalifikujú Južný Sudán v konkurencii. Vláda predstavila svoj odvážny plán, kde ignoruje snahu o vstup do zóny voľného obchodu spoločenstva východnej Afriky v blízkom a strednodobom horizonte. Rozhodla sa, že poľnohospodárstvo a ropa zachráni celý štátny rozpočet a vynesie krajinu na piedestál Afriky. To samozrejme vyžaduje silné vedenie, plán a tvrdú prácu. Namiesto toho však vidíme na dennom poriadku hádky, boj o moc a takmer žiadnu koordináciu činností jednotlivých ministerstiev. Byrokracia a ďaľšia byrokracia je nočnou morou, drobná i vačšia korupcia prítomná. Veľmi veľa sľubov prezidenta Salva Kiira o stavbe nového ropovodu cez Keňu, nákupu nových lietadiel, vystavania nového hlavného mesta až po organizovanie športových podujatí ako African footbal cup, zvýšenia platov štátnych zamestnancov či plošné poskytnutie sadeníc farmárom, zostávajú len snom. Medzinárodné organizácie poukazujú na zhoršujúcu sa humanitárnu situáciu, etnické nepokoje, zvyšujúci sa počet presídlencov a utečencov na hraniciach, alamujúce epidémie osýpok, mnohých infekčných ochorení, malárie, podvýživy ako aj neustále porušovanie ľudských práv. Vláda stále uznáva, že násilie vykonávané vojakmi na civilnom obyvateľstve je neprípustné, nechcú byť s ním spájaní no v realite však choré konanie vojakov prehliadajú. Kvôli kritike v správe o porušovaní ľuských práv sa koncom roka 2012 dostali do otvorého konfliktu s OSN keď si otvorene dovolili vysoko postaveného úradníka odvolať.

Po eufórií z nezávislosti sa treba začať orientovať na reálnu situáciu, v ktorej sa nová krajina nachádza a neprestávať zabúdať že stále ide o jednu z najvačších humanitárnych katastrof v histórií. Ropné kohútiky sú dnes zapnuté. To prináša množstvo nových peňazí, ktoré by mali oživiť stagnujúcu ekonomiku. Prvé na programe je budovanie infraštruktúry, najmä zavádzanie elektriny. Bez elektriny sú priemysel a podnikanie v podstate mŕtve. Vláda urgentne musí zmeniť stratégiu prerozdeľovania príjimov, venovať pozornosť rozvoju prístupu k vzdelaniu, zdravotníctvu a rozvoju vidieka. Zatiaľ 40 percent štátneho rozpočtu ide na obranu a zjavné sumy boli stratené počas roka v korupčných škandáloch. Otázkou stale ostáva, či Južný Sudán bude kopírovať severný politický model (bez práva šaría), kde malá elita ovláda všetko, alebo sa vydá iným smerom.

Každá koruna Vašeho daru pomáhá léčit.

Financování a transparentnost
100%
Vašeho daru pomáhá

Náš web používá k analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Více informací.

Rozumím